moje básne

Maličkí.

Nevinná krása jemne spí uprostred bielych perín,
belasé sníčky krásne sní, vinuté bielym perím.
Maličké rúčky zvierajú plyšových kamarátov,
v postieľkach hebkých, voňavých, túlia sa sestra s bratom.


Veria že anjel belostný stráži ich krásne sníčky,
veď zopnúc rúčky maličké vyslali modlitbičky.
Vedia že dobré bytosti taktiež spia v hustých lesoch,
i malý priateľ v izbičke už do postieľky vliezol.


A ráno? . . . šuchot nôžok čuť a šup do bielych perín,
mamou a ockom vyhriatych, ich srdiečko im verí.
Chráňme ich preto – maličkých, dajme im veľa lásky,
nedovoľme aby srdcia ich a duše kryli vrásky.


Tak naučme ich šťastne žiť, to má byť naše dielo,
zákony Svetla pochopiť a plniť ich – a smelo.
By našli lásku stratenú a vrátili ju svetu
a milovali blížneho a chápali tú vetu.


Svojim skvelým detičkám venuje ocko.



S tebou.

Si ako vôňa lúčnych tráv
a vánok sviežich ruží,
si ako láska z vrchu skál
čo do duše mi sneží.
Si ako nežné vtáčatko
čo na dlani mi drieme,
keď v úcte držím tvoju dlaň
a tíško pokľakneme.

Modlitba citov stúpa tam
až k nebeskému trónu
a sila diaľok prúdi k nám,
až do ľudského domu.
Halí nás svetlá dobrota
a tlkot našich sŕdc
túži biť v rytme života
a dávať – ďakujúc.



Návrat.

Vo svojom bytí ľúbezná a z tváre hľadí neha,
jej chôdzu vánkom možno zvať, je svetlá – snehobiela.
Žiari z nej nežná dobrota, jej úsmev ladne jasnie,
sálajúc teplo života, žiari a nepohasne.

Vytvára domov útulný, stráži ten svätý plameň,
nevinnosť, detskosť, teplo rúk, jasná sťa čistý prameň.
Žiarivá panna, Ľalia, aké ju šťastie stretlo,
posvätná túžba vyvíja sa v plameň – čo žije svetlom.

Poprosme teda nebesá o svetlý návrat ženy,
bez svetla, ktoré má nám dať, hrubý sme, opustení.
Ona je tým, kto vycíti zákony dané zhora,
prvá má kráčať na miesto kde leží Svätá hora.

Ak sa však prerod potrebný, nestane v tebe žena,
na zemi mier už nebude, a bude opustená.
Pokľakni preto pokorne a vybieľ si svoj šat
a priprav prosím túto zem – na domov, na návrat.



Knieža svetla.

Si ako čistý hviezdny jas za najkrásnejších noci,
si ako zlatý slnka lúč – na vrchole moci.
Si ako mocná búrka vĺn čo oživuje vody,
si svetlo do tmy pre slepých čo zrak mi oslobodí.

Si naše knieža z dávnych dôb, kríž Pravdy v Tebe žiari,
ó, Pane, svetlý, veľký si, . . .a my pri Tebe, malí!

Sväté je slovo tvojich úst, splňujúc súdiš svety,
pri Tebe Ruža, Ľalia, dva najskvostnejšie kvety.
Sila čo v Tebe prebýva, tá nie je z tejto zeme,
žehnajúc dávaš z nej i nám, my tíško ďakujeme.

Znamenie Otca z Tvojich rúk sme mnohí obdržali,
kiež v sile svetla zmocnieme, my slabí, útli, malí.
Tušiac to mocné, ďakujúc spína sa hruď a červenejú líca
a nad tým dianím posvätným vznáša sa biela holubica.


Zaslúžený svet.

Sťahujú sa mraky nad žiaľom černozeme,
v zemi tej plevel už púšťa svoje jedy,
s chichotom piskľavým tu krúžia netopiere
a povrch zeme už dávno kryjú vredy.

V tej zemi hrdosť už nemá svoje meno,
a výpary jedu tu šíria hrozný pach
a cnosti všetky sa chúlia v kúte nemo
a slovíčko človek tu zapadáva v prach.

Čo koho po kom . . v tomto čudnom svete,
v ktorom pravdu s láskou dali za mreže,
kde strach drží vládu dlhej, čiernej noci
a kde knieža temnôt má opraty moci.

Chladné sú tu múry a trpké plody zeme
a postavy temné ťažko ľuďmi zvať,
pokrivené údy, mešce plné zlata,
vlečúc sa po cestách plných špiny, blata.

Všetko svetlé zdá sa cudzie, nepriateľské
a myšlienky čierne sa šíria ako mor,
ťažko v tomto svete čistej, svetlej túžbe,
ktorá sa chce vzniesť až kdesi za obzor.

Takto trpko chutí veľké ľudské dielo,
kde ústa sa smejú už len cez slzy,
veličenstvo rozum, citu vládu odoprelo
a že stratilo smer, to už ho nemrzí.

V utrpení, zúfalstve hľadá mnohý spásu
a svetlo v tmách stále svieti inej cesty niet
a nemnohý sa chytá záchranného lana,
ostatní si slepo chránia zaslúžený svet.



Bije už posledná.

Tuposť a strnulosť zdobí dnes naše duše,
chrbtom sa točíme, keď svedomie nás kúše,
skrivení, hrbatí kľačíme pred Satanom,
k smrti sa rútime, sme sami sebe katom.

Podlosť a zákernosť- tým v dnešku bojujeme,
hniloba, temnota je to, čo budujeme,
slepí a nahluchlí sa pridávame k davu,
napokon bez citu si rozbíjame hlavu.

Už nie sme sami sebou a strháva nás prúd
názorov, myšlienok, rozumom šitých pút,
sme ako nástroje idúc bez vlastnej vôle,
počúvnuc rozkazy, stojac na vratkom móle.

Žijeme pospolu a predsa všetci sami,
stojíme pri sebe a i tak za mrežami.
Klamstvo a pretvárka sú našim denným chlebom,
nevediac o svete medzi zemou a nebom.
Srdcia sú pod zámkom a kľúče zhrdzavené,
nepočuť klopanie dvere sú zatvorené.

Bije však posledná a budú vyrazené . . .

Hrôza a zdesenie lomcovať nami bude,
bezmedzné poznanie – stojíme v Božom súde!
Už dnes sme súdení za naše podlé činy,
na našich miskách váh sú nakopené viny.


Bije už očistná a potom navždy koniec,
nebude počuť už zvoniť ten čistý zvoniec.
Bije už posledná – posledná možnosť vstať,
k dobru sa obrátiť, o život bojovať.
Kto nechce precitnúť a cítiť ako hrmí,
s príšerným mlčaním sa nad ním zrazia vlny.


Len túžba po Pravde môže nás vyviesť nahor,
čistá a nádherná, žiarivá ako mramor,
len obrat ku Svetlu zbaví nás našich pút,
nahor nás vyzdvihne, prežiari našu púť.



Dal som ti prstienok.

Dal som ti prstienok, prstienok zo zlata
a v šťastí túžil som s tebou k Svetlu kráčať,
ty lásku úprimnú strhla si do blata
a šat jej, belostný chceš v mútnych vodách máčať.

Splietaš si okovy v pozemskom okolí,
tvoj rozum nevie už nič iné pochopiť
a duša spútaná až srdce zabolí,
chceš sa len v lacnej kráse stále krútiť.

Tu je bod obratu, cesta je zdvojená
a stopy do snehu sa navždy rozdelili,
že duša z rozumom nie je si súdená,
po ťažkom súžití sme zrazu pochopili.

Nechaj ma, nebráň mi ísť cestou poznania,
dušu mi napĺňa jasná čistá viera
a tvoj svet moderný v ktorom zlo nevidíš
v úmore dusivom žiaľ, i s tebou zmiera.

ranené myšlienky, plané a vábivé,
sú v ťažkom zajatí pozemského rodu,
chcel som ti ponúknuť potôčky perlivé,
od úst si odvrhla čistú, živú vodu.

Svetlo si odmietla, svieca už dohára,
kto plameň neživí tomu navždy zhasne,
už nechcem ďalej piť z tmavého pohára,
odchádzam na cestu, ktorá stále jasnie.


A v diali svetelná bytosť mi zamáva,
nedá sa presvedčiť ten v kom nie je chcenie,
nechaj ísť každého cestou mu zvolenou,
mnohý už pre Svetlo nemá pochopenie.



Všetko musí byť nové.

Prišiel som na pohreb.
Že komu? . . . . . . . sebe.
Dnes prišiel som sa pochovať.
Že prečo? . . . . . . . aby som mohol z mŕtvych vstať.
To staré, mŕtve, čo je vo mne, musí preč –
uvoľniť miesto novému,
zo Svetla Pravdy chcenému.
Tak pri svojom hrobe pokľaknem
a v pokore prosím o silu.
Dnes začnem znovu žiť!
A šťastný . . .
Šťastný, že si mi poradil, ó, Pane,
ako to staré – navždy odstrániť.




Smútok.



Zrak upretý do neznáma
a dušu zviera dáka krutá ruka,
nádej sa balí a hľadá nový domov,
žiaľ ti je pánom a srdce smútkom puká.

Oči hľadia na svet, ten istý ako včera,
vidia však inak, skutočne a zrelo,
vzdialený všetkým, zamknutý v sebe,
akoby šťastie navždy odumrelo.

Nie je tu nikto kto by ťa chápal,
si celkom sám na preľudnenej zemi,
hľadajúc úkryt chodíš v beznádeji,
tupo hľadiac na svet z okna ľudskej cely.

Myšlienky mučivé vyhnali ťa z lôžka,
túlaš sa nocou bezcieľne a tupo,
trápenie svoje nesieš vo svojom vnútri,
v trýznivej bolesti pripadáš si hlúpo.

Nepotrebný azda cítiš sa v tú chvíľu,
nenávidíš smútok, chceš ho čím skôr striasť,
on je však ten priateľ, odkrývajúc vnútro,
chce ti dať piť z pravdy, nenechať ťa zmiasť.

Načúvaj svedomiu v tomto plachom smútku,
bolesť ťa má vyviesť z tých nesprávnych ciest,
smieš začínať znovu, tu prichádza možnosť,
a ak hľadáš cestu, vzhliadni k svetlu hviezd.



Spojenie.

V ponurej šedi a v prachu ciest, v úlomkoch poznania,
sklonená hlava, sklopené oči, v meste bez vyznania.
V duši len smútok z beztvárnej masy ľudí a miest,
čo je to s nami, možno tu ľúbiť? . . pýtam sa hviezd.

A zrazu svetlo, krása a neha, ľúbezný zmier,
srdce mi žiari, dostalo silu, pretkal ho mier.
Si tu, a celá, bojím sa štipnúť, či je to sen,
už si ma plná, žijem len tebou, či noc, či deň.

Vo chvíli jedinej zrazu len ty a ja,
v tej chvíli nádhernej sa náš pohľad stretol,
vzájomnej lásky moc cítime obaja
a svet chmár, starosti, akoby nebol.

Tlkot sŕdc ponára sa do večného času,
všetko sa stratilo, len srdcia počuť biť,
ja lásky žiarivej dvíham plnú čašu,
že žiješ, že si tu, snažím sa pochopiť.

Kamienky mozaiky zapadli v jasný tvar,
jagavo žiarivý kryštálikmi svetla,
ja láskou horím snáď, keď vidím tvoju tvár
a ty si prešťastná, že si ma stretla.

Ľúbiť ťa, chrániť, ctiť, nežne len milovať,
nosiť ťa na rukách, strážiť tvoju nehu,
vytvorme spolu mier, kde láska prebýva,
kráčajme ku Svetlu, tu i na druhom brehu.

Verne a úprimne na cestu poznania
vnášajme svetlý mier v zachvievaní lásky,
chráňme si oddane prstienky vyznania,
vyhlaďme navzájom si starosti i vrásky.


O vojne.

Kľačiaca na chodníku, s rukami od krvi,
v zúfalom výkriku zviera mŕtve dieťa,
pred domom zboreným dusí ju hustý dym,
letecký bombardér nad hlavou jej lieta.

V očiach len beznádej, zúfalý mŕtvy kal
a bolesť rozhlodáva srdce tejto matky,
strašlivý detský plač a kusy ľudských tiel,
v okolí domova len pach a pozostatky.

Z objatia hustý dym vydáva chlapčiatko,
ranené ručičky má zamotané v tričku,
prosiac a vzlykajúc chce k bloku dvadsaťdva,
bijúce srdiečko sa teší na mamičku.

Ako mu vysvetliť, že ten blok nenájde,
že jeho rodina je pochovaná v prachu,
ako to vysloviť do detských očičiek
v nádeji zaliatych slzičkami strachu.

Ako sa cítite, vy páni v pancieri,
chránení odvšadiaľ arzenálmi zbraní?
Tušíte katovia ako sa ľahučko
srdiečko maličké už navždy zlomí, zraní?

Viete to, vrahovia, čo je to pre deti
hľadajúc postieľku a vrelú náruč mamy,
ktorú už nenájdu v zimnici schúlené,
od vás im súdené, že budú v núdzi sami.

Vydáte rozkazy s medailou na hrudi,
jediným mávnutím odsúdite davy,
sedíte v úkrytoch, básnite o mieri,
máte však tábory, kde stínajú hlavy.

Hrá sa šach o mamon, ľudia sú figúrky,
pešci sa odstránia a nasadíte strelcov,
nejde vám o náš mier, my sme len v pozadí
i keď nám tvrdíte, že ste nám za spojencov.

Je to len ďalší mor, tá ľudská ješitnosť
a túžba po moci, čo mení ľudí v zver
len pravá pokora a láska k blížnemu –
nie vojny ničivé – prináša svetlý mier.

Strašlivé vojny a neľudské mučenia
zvierajú tento svet už po celé veky,
kto poznal na sebe vojnovú strašnú tvár,
chce navždy zostať stáť na druhej strane rieky.

S výčitkou na ústach, siaha sa po Bohu,
vraj ako sa dívať môže na všetky tie zverstvá,
ako tých nevinných, starých i maličkých
vo svojej krutosti tak veľmi tvrdo trestá.
Ak by vraj jestvoval, iste to zastaví,
v desivej slepote naň prenášate vinu
a pritom nedbáte vlastností zvrátených,
v ktorých už stáročia všetci ľudia hynú.

Zobuď sa človeče a vzhliadni do tváre,
do tváre Pravdy a živej skutočnosti,
zlo seje ľudský tvor, tak ho i musí žať,
ono je výplodom našej spoločnosti.

Slobodná vôľa je prekrásny Boží dar,
sami si riadime ňou svoj vlastný osud,
výsledky poznáme, sú nimi plač a žiaľ,
i to sa zmeniť dá, no treba k tomu popud.

V každom je semienko pre lásku sadené,
na každom závisí osud tejto zeme,
ak chcenie k dobrému v srdciach je ladené,
na zemi bude mier, to cítime a vieme.

Vymeňme granáty za úsmev priateľský,
zastavme vojny a strašné utrpenie,
inak sa zrútime do hlbín príšerných,
vzchopme sa priatelia a spáľme pokušenie.

(Táto báseň bola napísaná na podnet skutočnej udalosti, ktorá sa stala malému chlapčekovi počas vojny v Čečensku.)


Rána s tebou.

Zobudil ma ranný svit a štebot a šum lesa,
ešte chvíľu ležím a šťastný že ťa mám.
Ty si vstala skôr, no mám tu tvoje teplo
a že ťa cítiť chcem, tak voniam k perinám.

Na stole ranná kytička a čaj čo mám tak rád,
a izba s láskou držaná, si domov, si môj hrad.
Podostriem záves belasý a vidím krásny zjav,
šťastie mi kreslí kútiky, mier zaplavuje tvár.

Vidím ťa v rannej modlitbe, uprostred lúky kvetov,
v tom cítim v sebe veľký mier a tuším svetlo svetov.
V modlitbe vďačím za teba, v prianí ťa chrániť chcem,
v tom ku mne hlávku otáčaš a ja sa usmejem.

Vstávaš, a v šatách od rosy spanilo kráčaš sem
a pod každým krokom ľúbezným, akoby kvitla zem.
Vítam ťa jemným objatím a vôbec netuším,
či tvoju lásku vrátiť viem a či ju neruším.

Nikdy ti nesmiem ublížiť- pohľadom, slovkom, vetou,
veď bolo by to, ako keď uberáš pôvab z kvetov.
Je mi tak dobre pri tebe, tak krásne a tak teplo,
tvoj život sa stal modlitbou, skrz na skrz žiariš svetlom.



Zabudnuté bytosti.

Že trpaslík nie je pravý?
A že sa to len tak vraví?
Neverte im detičky, nepoznajú chodníčky,
po ktorých k nám oni chodia, tí priatelia maličkí.

Či zabudli dospelí čo niekedy vedeli?
Či zabudli na bytosti, ktoré pri nich sedeli,
keď dvíhali malé rúčky, keď robili prvé krôčky,
keď sa hrali na záhradke, či hladili kvietky sladké?

Pravdivá je táto veta,
bytostní sú súčasť sveta,
všetky krásne lúky, hory
bez nich by tu neboli.
Sú to malý stavitelia,
pestúni i priatelia
a sú z toho veľmi smutní,
že v nich ľudia neveria.


V náručí Koaly.

V kruhu šťastných hôr a čistého vánku
začína si nádej s láskou stlať,
i liečivá moc sa preberá zo spánku,
na mieste kde chcú dávať, nie len brať.

Hojivý balzam je ľudská láska,
zázračným liekom vrelý cit,
pokora, úcta, nádej i viera
chcú hviezdy v ľudskom srdci rozžiariť.

Tu choré deti zeme chce prijať vrelá náruč,
čarokrásnych hôr a ľudskej pokory,
zapáliť im sviecu nádeje a lásky,
čo sa v mocný plameň rozhorí.

Úsilím čistým je ľudské dielo,
ktoré má nádej mnohým dať,
vo Svetle Pravdy slúžiť by chcelo,
v poznaní lásku rozdávať.

Myšlienky čisté budujú dávno
priestory dobrotivej Koaly,
prispejme každý, tým svojim dielom,
nech náruč jej, nám všetkým ľuďom zažiari.

(Venované projektu KOALA, ktorý sa stavia na pomoc postihnutým ľuďom.)


Snem.

Hromovo duní v jadre celá zem.
To v dolnej zemi zasadá dnes snem.
Zvolali hory na ratu,
že nadišiel čas pre súd, pre bod obratu.

Zasadla rada starších, obrov skalných hôr
a bytostný hôr vystúpil až nad obzor.
Dlhý a vážny bol veru tento snem
i žaloby na ľudí, že pustošia im zem.

Ich čelá kryli vrásky vrúcnej starosti,
ako chrániť otrávenú, spustošenú zem,
ako chrániť krásnu ríšu bytostných,
ktorých milióny zišli sa dnes sem.

Z dôverou hľadia v úctivom tichu na radu,
odkiaľ sála na všetkých dôstojnosť a mier,
vtom rada starších vstáva, dvíhajúc hlavy k oblohe
a v modlitbe spočinie celučký snem.

Tu svetelný jas zaplavuje údolie
a bytosti všetky v úžase taja dych,
nad snemom čnie veľká guľa zo svetla,
v nej tvár ich Vládcu, vážna, ale vznešená.



Ako v ozvene niesol sa k nim jeho hlas.
Hromovo znel, plný vážnosti.
Riekol: prinášam vám z výšin svetlý jas,
bude ukončené pustošenie ľudských bytostí.

Sväté Svetlo preniklo sféry stvorenia
a zakotvilo na zemi, a triedi všetok ľud,
ľudia stoja v dobe, ktorú im Boh zasľúbil
a ktorú Syn zvestoval ako Boží súd.

Vážne zneli Vládcove slová do ticha
a po ich znení niesol sa údolím tichý šum,
zmizla guľa svetelná a s ňou i krásny jas,
no dlho znel v ich srdciach Jeho hlas . .
. . . snáď zasiahol i v túto chvíľu Vás.


Blúdenie.

Ako keď pierko sadne na nos,
taký je život v dnešnom svete,
po prvom dychu môže letieť v diaľ,
je prchavý a neistý a smutný, veď to viete
a človek žije tu a stojí opodiaľ.

Skús položiť na dlaň len jediný deň,
čo robíš, ako myslíš, že všetkým, čo máš rád,
je tak veľmi prázdny a nezmyselný . . viem,
hoc’ ho chceš žiť naplno a správne užívať.

Po nesprávnej ceste šliape dnešný svet,
ty si jeho súčasť a kráčaš ako chce,
pošliapal ti slobodu a hrdosť – biely kvet,
si zmätený, veď zmyslu v ňom niet.

Tak vystúp z toho davu a rozbi tie putá,
v ktorých si väznený, čo chcú ti život vziať,
tak vystúp už z temnoty, je studená a krutá,
veď Svetlo, to ťa po vždy bude hriať.

V pokore pokľakni do ľudského prachu,
pochop kto si a ako máš žiť,
tak zbav sa tých okov i ľudského strachu
a snaž sa Boží zákon pochopiť.



Rozlúčka.

Zaznieval zvon z večnej diaľky
a jeho zvuk prišiel k tebe ako znamenie.
Šepol ti, že musíš ísť, že nadišiel tvoj čas
a stíchol v ušiach milých i tvoj hlas.

Ukončil si teda svoju púť
a tíško si sa od nás odobral,
no že si s nami bol nám nedá zabudnúť,
a v srdciach máme spomienku a lásku, no i žiaľ.

Vydal si sa na ďalekú cestu
a nám chýbajú tvoje slová, tvoja priama tvár,
vydal si sa hľadať svoju večnú hviezdu,
tak nech sprevádza ťa naša láska na tvojej púti v diaľ.

(Otcovi.)


Svetlo Vianoc.

Mocné svetlo halí všetky diely stvorenia,
pretkané znením zvonov zahaľuje svety,
i Archanjeli pokľakli pred tou milosťou,
akej sa smelo dostať v ten deň malej zemi.

V záplave Svetla žehnal Boh Otec Synovi
a jeho pohľad sprevádzal ho na ďalekú púť,
všetky sféry jasali keď zástup anjelov
zostupoval zo Synom, čo zachrániť šiel ľud.

V prasvetle jagal sa pod mocnou žiarou Betlehém
a pastieri prostí prijali svätú zvesť,
že narodil sa Kráľ, Svätý učiteľ,
ktorý v milosti a láske má nás domov viesť.

Vznešený bol ten, ktorý k nám kráčal po zemi,
to najsvätejšie čo kedy niesla malá zem,
niesol v sebe lásku, mier a pokoj posvätný
a smel k nemu každý, prvý i posledný.

Všemúdrosť Boha planula k ľudu z jeho úst
a zázraky konal pre nás v Božej milosti,
tak chopme sa už svetla jeho večných slov
a nasledujeme ho v tichej radosti.

On vlieva život do našich smädných duší, sŕdc,
preto naučme sa prijímať jeho pokrm života,
On je naša nádej, cesta k spaseniu
a niet už inej cesty k vzkrieseniu.


Tak vzhliadni človek k pravečnej hviezde domova
a otvor jej srdce, nech tebou prúdi svätá moc,
načerpaj silu aby si iným rozdával
tú veľkú lásku, ktorú Boh vložil do Vianoc.


Ružový obláčik.

Ružový obláčik vyplnil mi dlane,
len sa tíško usmial a voňal ako kvet,
očká – dve hviezdičky a musím myslieť na ne
a nevinnosť milá, tá mi hreje svet.

Ružový obláčik z krásneho domčeka,
len sa naň dívam a tajím pri tom dych,
ako je prekrásne to tielko vinuté
a ako múdro to vymyslel Stvoriteľ.

Každučký vlásoček, každučká čiaročka
je jemne vsadená, vždy ako má byť,
maličké prstíky záhybky voňavé
snažia sa v neláske lásku prebudiť.

Aké je prekrásne to Tvoje stvorenie
a ako si to všetko vedel takto, Pane,
čím viac ho poznávam, tým viac v ňom menším som,
tým viac Ťa poslúchať túžim odovzdane.

To malé, voňavé, vraví mi o Tebe,
akú krásnu možnosť si nám všetkým dal
a ak sa niekto spýta, čo tým vlastne mienim,
vari nie je život, ten najväčší dar?

(Venované malej Lenke.)



Odpustenie hriechov.

Bolo to dávno keď celé ľudstvo pokryl hriech
a my sme odvrátili svoje tváre od nebies,
vtedy zapreli sme ducha a bolo počuť Diablov smiech
a nie je tomu inak ani dnes.


Bolo to dávno, keď sa naplnilo písmo
a z nebies prišiel k ľuďom Boží syn,
aby vrátil čistú vieru do zmámených duší,
aby zdvihol z hriechu ľudstvo plné vín.


Po zemi však kráčal takmer nepoznaný,
len málo verných znalo v Jeho slovách spasenie,
s nenávisťou privítal ho národ povolaný,
tým premárnil si šancu na vzostup, vzkriesenie.


To najsvätejšie v nenávisti tupo bili na kríž,
klinmi pritĺkali ruky, ktoré sa za nich modlili
a po ťažkom utrpení potupe a žiali
stíchli sväté ústa, ktoré by svety spasili.


Potemnela obloha a zatriasla sa zem
a oponu chrámovú preťal Boží hnev,
odporná to vražda, najhroznejšia z vrážd,
veď zavraždeným bol Syn Boží, Svätý Mesiáš.


Odvtedy leží na temnom ľudstve ťažký hriech
a je omylom sa po tom všetkom domnievať
že hroznou smrťou na kríži sú odpustené hriechy,
že surovou vraždou sa dá hriech vymazať.


Ten kto takto bez myšlienok tomu slepo verí
je zdržovaný od pravej cesty ku spáse,
len ten, kto verne žije podľa vôle Božej
speje k odpusteniu hriechov, ku Svetlu, ku kráse.


Tak sa vzchop človeče a napni svoje zmysly
a snaž sa tento zákon pochopiť,
ak nenájdeš cestu k pravečnému Svetlu
a nebudeš v tom Svetle navždy žiť,
nik nemôže ti tvoje hriechy vskutku odpustiť.



Prečo ľudia trpia.

Poznám ten čas, keď nádej chodí v čiernom
a dobro smutne vzlyká v kútiku,
keď po líčkach maličkých tečú veľké slzy,
keď vládne nevľúdnosť a nieto úniku.

Videl som chorobu, beznádej i žiaľ,
videl malý hrobček a počul matkin plač,
vnímal nemú prosbu z rozorvanej duše
a vtedy chcel som utiecť kdesi v diaľ.

Snažiac sa chápať toľkú ľudskú bolesť
hľadal som odpoveď u nekonečných hviezd,
nechcel som veriť, že dobrá Božia láska
by dala padnúť mláďatám z teplých mäkkých hniezd.

Tu v jedno ráno prišla ku mne odpoveď,
videl som vo sne planúť svetlé nitky ľuďom do duší,
nad nimi veľké Svetlo a bielu holubicu,
a cítil Božiu lásku, ktorá slzy vysuší.

Bol to krásny čas a ľudia žili v šťastí,
hojné boli Božie dary, Božie milosti,
ľudia obracali svoje vďačné zraky nahor k Bohu
a žili len dobrom a v čistej radosti.

Potom však nastal v ľudskom bytí ťažký zlom,
to ľudia odvrátili svoje zraky od nebies,
dali prednosť žiadostiam a zlatu, majetkom
a dali na trón rozum a dušu do želiez.


Svetlé nitky z nebies viac nenašli spojenie
a všetky ľudské cnosti už opustili zem,
ľudia sa vzdialili pravečnému Svetlu
a stratili svoj pohľad v prachu ciest.

Mnohokrát sa Večný sklonil k tebe, ľudstvo,
však nedbalo si Jeho rád, Jeho prorokov
a keď prišla na zem veľká Božia láska,
dalo si ju na kríž a seba do okov.

Teraz slepé ľudstvo žneš len čo si sialo,
nenávisť a zlobu, chamtivosť a žiaľ,
dnes zasiahla ťa smrť, choroba i úzkosť, clivota,
však samo si si vyšliapalo krutú cestu života.

Vysmievaš sa Bohu, však nenašlo si kľud,
nectíš Jeho vôľu a stále chceš len brať,
čoskoro však spoznáš veľký Boží súd,
ty naučíš sa svojho Boha báť.

Je smutné vidieť deti, a vôbec ľudí takto trpieť,
tak rád by človek vykríkol – „ľudia zmeňte sa,
vzbuďte v sebe lásku, pokoru a múdrosť
a odpustia vám vaše viny nebesá.“

Už nebudete nikdy takto trpieť.
Ak zmeníte sa v sebe, svetlo vo vás zažiari,
ak pozdvihnete svoje zraky a srdcia nahor k Bohu,
zmizne navždy hustý kal v tom ľudskom močiari.



Dvaja.

Na modravej pláni, dva tiene, dlaň v dlani,
kreslí si mesačný svit.
Dva úsmevy sladké, dva prstienky zlaté,
dve srdcia čuť v jednote biť.

Na lúčke šťastie a láska čo rastie
a kvitne sťa ružový ker.
Domček na skale a v ňom neustále,
láska a radosť a mier.



Manželstvo sa uzatvára v nebi.

Nádherné je, ak sa dve duše čisté stretnú,
ak dve jasné hviezdy v láske splynú v jednu,
ak ich svetlo zažiari a spája diaľky svetov,
ak sa vrúcne milujú, on ju a ona jeho.

Ak ich svetlým cieľom je radosť, mier a šťastie,
ak žijú jeden v druhom a zabúdajú v láske na seba,
ak je ich túžbou dávať ich láska stále rastie,
a ich duše sú pozdvihnuté až nahor do neba.

Vraví sa, že manželstvo sa uzatvára v nebi
a i keď v tomto čase je ťažké tomu veriť,
predurčené bolo, že to tak má byť
a kto chce v šťastí žiť, musí túto pravdu pochopiť.

Znamená to, že sa majú hľadať dvaja takí,
ktorí nájdu v druhom doplnenie celku,
takí, ktorí navzájom sa budú dopĺňať
a to čo si zasejú, budú spolu ruka v ruke,
v láske navždy žať.

Ak základom k manželstvu
zadáme si majetok či hmotné výhody
a či to, že sa nám druhý proste páči;
i keď sa k nám nehodí
nenájdeme harmóniu vo vzájomnom splynutí
a náš vzťah bude bez lásky,
a bolesti a straty si iste vynúti.



Láska dvoch musí byť vždy úprimná a čistá,
nesebecky dávajúca, pokorná a žiarivá sťa krištáľ.
Jej cieľom má byť cesta nahor – hľadať domov ducha.
Veď bez svetla života – musí blúdiť v slepote a hluchá.


Posvätné je manželstvo, však musí v sebe klenot lásky mať,
milujúco ľúbiť, s vrúcnym srdcom dávať, nielen brať,
chrániť svoju lásku, veď jej nesmie nikto ublížiť,
ak chceme nájsť šťastie, musíme vo svetle lásky žiť.


Smrť.

Ako zblúdilá loď, miznúc do neznáma,
ako čierna myšlienka splodená zo strachu,
blúdi ľudskou mysľou ako nemá brána,
zahádzaná nepravdou a haldami prachu.

Však Pravda v bielom talári z nej zmätie všetok prach
a smrť v pravde zažiari a opadne z nej strach.
V Pravde je to brána, no vôbec nie je nemá,
pozná všetky osudy a životy a mená.

To ľudia ju obliekli do čierneho plášťa,
no ona vskutku nosí jej daný biely šat,
odeli ju hrôzou a vyhnali do dažďa
a dali meno zlodej duší, popravca, či kat.

Jej úlohou však bolo prijímať ľudí v pokoji
a duše plné túžby viesť na druhý breh,
na pokojnej hladine, ktorá sa búrky nebojí,
do nekonečných diaľav, kde sa stráca času beh.

Tak naučme sa rozumieť jej priamej, tichej reči,
stíšme sa a budeme jej časom čítať z pier,
potom dotkne sa nás Pravda, ktorá v jej prospech svedčí
a zavládne v nás pokora a poznanie, a mier.


Ľudské slovo.

Ako letný dotyk vánku má niesť v sebe teplo,
ako pohladenie vrúcne má pokojom a láskou ľudí viesť.
Nemožno ho uchopiť či vidieť,
no nemožno ho ani nazvať ničím,
keď teplom duše lieči ľudské slovo,
cítime ten nesmierny dar z výšin.



Na plamenných krídlach rannej zore
nesie v sebe silu ten veľký, Boží dar,
má v sebe moc pretvárať a riadiť ľudské svety,
v Božej vôli planúť a do sŕdc sadiť nežné kvety
a jednoduchosť v pravde má byť jeho šat,
v harmónii stvorenia má sa ľudské slovo zachvievať.



Tak uč sa dieťa stvorenia vnímať čo ti má dať tvoja reč,
pochop zmysel bytia a úlohu tvojho slova v ňom,
nech na konci svetov nestihne ťa ostrý súdny meč,
tak nekriv ľudské slovo a pokľakni pred svätým zákonom.


Osud.

Chvíľu sedia len tak mlčky na lavičke v parku,
no v tom ten menší otáča svoju malú hlávku
a zvedavo sa zahľadí do múdrych, hnedých očí
a tie tak veľa vravia mu, hoc otecko mlčí.

Ocko . . . prečo ľudia trpia a prečo dovolí to Boh?
Po otázke svitlo svetlo, akoby však len na nich dvoch.
Vieš synček, . . náš Boh je veľmi múdry
. . . a nechce aby ľudia trpeli.
On dal nám svätú lásku, aby sme navždy žili v mieri
a dal nám svoju vôľu, aby sme o nej vedeli.

Ale prečo potom malý Janko zomrel
a prečo kričí sused na tetu
a prečo deti niekde zomierajú hladom
a niekto nezje polku obedu?

On pohladil jeho malú hlávku
a uprel múdre oči do diaľav,
. . akoby len vložil do detského srdca
to poznanie, ktoré v sebe mal.

Vieš . . . pamätáš si, keď sme si bumerang hádzali?
Áno, a on sa nám vždy vrátil i keď letel nad skaly.
Vidíš, a tak sa vráti človeku vždy čo do života dal,
či choroba, či bolesť a či láska, každý zožne vždy len to
čo sial.


To znamená že ak som zlý, všetko sa mi vráti?
A ak som dobrý, všetko zlé sa z mojej cesty stratí?

Áno, a ak malý Janko zomrel, musel tu už v minulosti byť
a tak si mohol svoje chyby teraz odčiniť.
I keď osud mnohých ľudí zdá sa veľmi krutý,
každý z nás si synček, pripravuje svoju cestu sám.
Keby v každom ľudskom srdci bola čistá láska,
nemuselo trpieť toľko ľudí, toľko malých detí, toľko mám.

Ale prečo sa tí ľudia, ocko všetci nezmenia?
Je to smutné synček, no oni o tom z veľkej časti vôbec nevedia
a ani nechcú, veď prišiel im to rieknuť Boží Syn
– povedal: „Čo človek zaseje to si i zožne.“
. . no ľudia zahádzali jeho svätý odkaz kamením.

Tak preto je tu všade toľko zla.
Keď vyrastiem budem o tom ľuďom hovoriť.
To je správne synček. Však počúvať ťa budú nemnohí
a musíš sa na svoju cestu dobre pripraviť,
lebo ľudia sú dnes uzamknutí v sebe
a nechcú ten svoj temný svet vôbec opustiť.

To ty ma musíš na tú cestu ocko pripraviť.
Ty verne slúžiš Bohu a preto som sa teraz smel tebe narodiť.


Neubližujte maličkým.

Na zlomených krídlach naše dietky chcú ísť vpred,
no nejde im to a v bolesti len stále padajú,
krúti sa im hlava, plačú, že krutý je náš svet,
keď vidia že rodičia sa stále hádajú.

V nešťastí a smútku boria hlávky pod vankúš
a pýtajú sa Pána Boha, prečo musia žiť,
prečo každé šťastie po ktorom siahajú
ich rodičia v nich musia vždy hádkou zahubiť.

Ich srdiečka túžia znať len radosť, smiech a mier,
ich malé očká plačú keď bolesť musí von,
keď noci plné strachu, smútku, rána nemajú
a krásny deň vonku už pre nich nie je dňom.

Keď celý svet pre nich stal sa nešťastím,
keď nechutí im papať a nechce sa im žiť,
keď v škole smutne skladajú hlávku do lavíc,
vtedy tečú veľké slzy i Pánu Bohu z líc.

Berieme im všetko čo mali sme im dať,
lásku, radosť, šťastie, detstvo, nádej života,
mali sme ich učiť o láske, svätým zákonom,
však zostáva v nich pusto, prázdno, clivota.

Tak pochopme už rodičia o čom je ich svet,
veď oni túžia kráčať Pánu Bohu do záhrad,
chcú láskyplnú náruč, veď sú sťa nežný kvet,
chcú svet bez smútku, bolesti, len taký bez závad.

Vy však chcete prázdno v nich, hmotou nahradiť,
ako im však blížite, nevie jeden z vás.
Nie je žiadnej náhrady ak upriete im cit,
ak kradnete im tupo detský život plný krás.

Vráťte prosím deťom iskru do očí,
nech majú zmysel žiť, nech sa majú dôvod smiať,
zbavme sa sebectva a skúsme deťom lásku dať
a oni nás odmenia tým nežným slovkom . . . rád.

Učme nežné kvapôčky ako sa vodou stať,
ako rieka lásky vie mať všetkých rád,
ako strhne hrádze predsudkov a vín,
ako každý s každým vie byť kamarát,
ako nemusí sa žiadne dieťa v bolesti a smútku stále báť.


Môjmu dievčatku.

Dnes ráno som smel vidieť spiacu princeznú,
bola krásna ako kvietok belostný,
sadol som si k nej a hladil vlásky vlnité
a chvíľočku som strážil tie jej sny.


Dívajúc sa na ňu zastrel moje srdce tichý smútok
pri predstave, že mi raz z domu odíde
ten môj malí usmievavý kvietok,
ktorý všade rozdáva len lásku a smiech.


Spomínam, keď urobila ku mne prvý krôčik
a ako svoje hračky roznášala stále po byte,
keď šla prvý krát do škôlky, keď na nose mala prvý fliačik
a ešte dnes odložené jej prvé, krásne vlásky vlnité.


Premýšľam, či v živote dal som jej vždy, čo som jej mal dať,
či je skutočne šťastná a či ju viem mať dostatočne rád
a keď viem, že dnes mala slzičkami smútku oči zaliate,
po mojom líci kotúľa sa niečo guľaté.


Ľúbim ťa dievčatko, chcel by som ti teraz povedať,
no viem, že to cítiš a nechávam ťa s láskou ďalej spať,
však v mojom srdci nechávam si pre teba veľmi veľký kus
a keď sa ráno vzbudíš nechám ti tu tieto skromné riadky
a ty prosím do srdiečka si uložiť ich skús.




Čistá.



Tak ako pierko zľahúčka
vyčarí v tvári úsmev
a v lesku očí tisíc hviezd,
no len sa pozrieť skúste.

Z hrude jej láska vyviera,
jej teplo možno cítiť,
prežiari nám vždy prítomnosť,
pokorná vo svojom bytí.

Jej veľká túžba povznáša
a všetko vedie nahor,
jej čistota je ozajstná,
žiarivá ako mramor.

Jej srdce patrí úlohe,
by všetky chmáry zmietla,
jej duša kráča v ochrane,
je služobnicou Svetla.



Aký si, človeče?

Do duše ľudskej Pravda načrie a razom ju zodeje,
pravdivosť ukáže všetko čo bolo skryté,
bez ceny zostanú falošné slová i nečisté nádeje,
na svetlo vyjde všetko v jadre práchnivé a zhnité.


Nečistým zrakom do očí ste sa dívali,
na ústach úsmev a v srdci podlú zradu,
na hrudi hnali ste hada a z diablom ste bývali
a ústami, ľa, ľa krivými hlásali sebapravdu.


Podlizač miesto má v komnatách veľkého paláca
a hŕstka úprimných napĺňa vlhký žalár,
v prsiach je zrada, na tvári úsmev, to sa vraj vypláca,
v pekelnom dvorci ťažko je statočným
keď vládcom je vrah a klamár.


Tu za krásou tela môže sa veľká ošklivosť ducha kryť,
nepekným slovom môže sa pravda záľudne obaliť.
Falošný princíp vpíja sa kruto do ľudského bytia,
však more pravdy sa s hukotom valí a s ním sila vlnobitia.


Každému do duše raz Pravda žiarivo nazrie,
každý raz pred Pravdou zostane celkom sám.
„Aký si, človeče“ zaznie, ak nastane zúčtovanie,
si hodný nosiť meno človek, či prepadneš temnotám?


Tak nahliadni každý úprimne do svojho vnútra
a vyčisti rúcho a uprac a utri prach,
nech čistý si keď zasvieti pred tebou večná Pravda,
by nemusel si sa v hrôze triasť, by nemusel si mať strach,
by nemusel si utonúť v hrôze a večných tmách,
veď krásne je žiť z láskou v srdci a úsmevom na perách.



Pravda.

Čo je to Pravda, krajania moji, priatelia?
Kto čuje, ako vraví mocným hlasom k verným?
Verní sa pospolu o večnú pravdu podelia,
skrytá však zostáva slepým a maloverným.

V krajinách našich praotcov žije už od počiatku
a vraví o moci Pána všetkých svetov,
od vekov živé vraví nám slovo Božskosti
o večnej Pravde ktorá sa niesla nad pietou.

Slepými zrakmi po časy sme sa dívali,
hoc’ mocná peruť večnosti verne bdela
a dušiam zeme akoby diablom zakliatym,
tu a tam v záblesku svetla zahorela.

Ktos’ Pravdu cítil, komu raz vnikla do hrude,
ten život dal by a všetky veci sveta,
v kom ona horí plameňom večnej vernosti
ten stal sa svetlou túžbou a daroval jej seba.

Kto za Pravdu horí, verní,
tomu Večný prepožičia veľkú silu ducha,
tak hor sa bratia, smelo vpred je Bohu milé,
do boja za Pravdu, rozbime nízke putá.

Tie putá, ktoré nás k zemi pútali
a nedali nám poznať silu večnej Pravdy,
prišiel čas, aby sme múry dogmy zbúrali
a v rytierskom zbroji stavali Pravde hradby.

Moc svetlých myšlienok nech v pravde je náš štít
a kopia čistého chcenia naša zbraň,
zo Synom Božím poďme sa zo zlom biť,
ó, Duchu Svätý a Ty nás pritom chráň.



Úprimnosť a zrada.

Jagavo žiari na tróne ľudskosti krásny skvost,
drahokam v ktorom sa trbliecu všetky cnosti.
Jednou z tých cností je bieloskvúca úprimnosť,
je jemná, krásna, pravdivá, patrónka priateľskosti.


Krutým však stal sa jej nastokrát ľudský svet,
veď tiahnu proti nej pretvárka, lož a zrada,
hoc ona je verná, čistá a jemná, krásna sťa nežný kvet,
ľudia sa jej už vzdialili a kde kto sa o ňu háda.


Zašliapla zrada to šťastie zeme do prachu
a keď vzala si meno Judáš tak plakal svet
a úprimnosť zničená, zbitá chvela sa od strachu,
veď zradili nebeskú lásku a väčšej rany niet.


Našla si zrada zázemie v honosných palácoch,
obýva národy, chatrče, mestá, pozná ju všetok ľud,
chodí vždy od chrbta zadnými dverami, jej pohľad spaľuje,
je zákerná a sebecká a kradne z duši kľud.


Má mnoho tvárí a mnoho ľstivých prevlekov,
tu nosí oblek, tu zas kostým a tu sutanu,
však úprimnosť má jemný šat a chodí bez šperkov
a hŕstku ľudí verných má už dávno zrátanú.


Ona tichá je sťa lístia šum, však mocná je ak vernosť jej dá štít,
spája lásku, priateľstvo a priamo hľadí ľudom do očí,
však kto ju pozná, ľudia, keď váš pohľad zraku jej sa vyhýba
a ak k vám chce, mnohý z vás sa pred ňou ukrýva.


Úprimnosť i zrada šliapu s nami prachom ľudských ciest,
do cieľa však dôjde iba jedna
a s ňou hŕstka ľudí milujúcich úprimnosť a česť,
však zradu a jej svorku čaká iba hrozná priepasť bez dna.



Na druhom brehu.

Kráčaš ako šedý tieň prachom všedných dní,
pohltený prázdnou ľudskou mašinériou,
poznačený dobou hnaný masou studenou,
nosíš temný odznak ľudí rútiacich sa tmou.

Tu v jedinej sekunde, ako blesk z jasného neba,
zmení jedna udalosť tvoj doterajší svet,
bol si tak blízko smrti a cítil svetlo blízko seba
a bol duchom niekde, kde sa stráca času beh.

V ten okamih sa hodnoty, ktoré si ctil rozpadli v trosky,
zastal si a premýšľal, kam sa rúti ten náš svet
a bezhlavo si vstúpil do rozbláznenej masy
a túžil si im rieknuť, akú hodnotu má kvet

Túžil si povedať, tak zastavte sa ľudia.
Viete čo som prežil? Všetko je inak, verte mi.
Bol som na druhom brehu a viem, že ľudia blúdia,
veď iný má byť cieľ a život ľudí na zemi.

Bol si ako dieťa, ktoré dáva slepcom kvietok farebný
a hluchým spieva nežnú pieseň o šťastí,
však len krútenie hlavou a pohľad sústrastný,
bol ti odpoveďou na tvoje vraj pobláznené sny.

Tvoje presvedčenie však bolo stále pevné,
nie si predsa blázon bol si predsa tam
a tvoja túžba vedieť stúpala až nahor
a učinila prietrž ľuďmi vytvoreným tmám.

Kto hľadá ten i nájde, to nie je iba prísľub ale istota,
veď len vďaka tvojej hľadajúcej túžbe
poznáš večný prameň života.
Teraz si však šťastný a napĺňa ťa sálajúce teplo
a i keď si veľa pozemského stratil
našiel si to hlavné, večné Svetlo.

Pochopil si ale, že kto nehľadá Pravdu, ten zastretý má zrak
a prijať reč ducha môže len kto duchom načúva.
Musel si si prežiť že nad ľuďmi sa vznáša temný mrak
a do falošných topánok strýko zvyk ťa už od mala obúva.
Prezuť sa však musíš sám.



Dva svety.

Dostal si do vienka železnú košieľku
a botky zdobil ťažký mramor.
Kus chladnej ocele dali ti do plienky,
aby si neuletel nahor.
A klapky na oči dali ti istotu,
aby si nevybočil z cesty
a k tomu čierne sklo, aby ťa nedráždil,
svetlý jas Betlehemskej hviezdy.

Recepis na klamstvo a vlastné pravidlá ti dali,
falošným princípom chytro si nasiakol už ako chlapec malý.
Bol si ako každý a pokojne si mohol kráčať svetom,
veď bol si predsa ich, bol si jedno s otcom, bratom, dedom . . .

Však čo čert nechcel, vymkol si sa z davu
a ich dobré zvyky, ich pochod si pritom narušil.
Vraj prerazil si múr a použil si pri tom svoju hlavu
a pri tom všetkom, bolo ti vraj dobre na duši.

Za tým múrom stál si v novom svete,
plnom lásky a jasných Božích pravidiel,
tvoj život dostal nový zmysel
a slnko zrazu začalo viac hriať,
bol si šťastný a tvoj duch vnímal Božie svetlo
a zhostil sa ťa mier,
ktorý si mnohý človek môže iba priať,
však veľký svet ľudí a jasných názorov
začal sa o teba hneď báť.


Už nie si ako oni,
veď už nie si taký, ako keď si s nimi v rade žil,
vravíš čosi o Bohu, o zmene, o duši,
vraj akoby si nevedel,
že spravodlivý nemá v tomto svete uznania
a Pravdu v tejto dobe zvuk mamonu a pýchy prehlušil.

Ak ale ideš svojou cestou
a nedbáš ich bezduchých pravidiel a slov,
vzbudíš veľký nepokoj, nepríčetnú nenávisť a zlosť
nebudú sa štítiť intríg, ohovárania i podvodov,
nakoniec, vždy má cestu tŕnitú ten, kto smelo kráča za láskou.

Tu platí vlčí zákon, že kto chce z vlkmi žiť, ten musí s nimi vyť – inakšie ho svorka razom odhodí . . .
keby si šiel cestou s nimi, smel by si sa tu a tam i pobiť,
kradnúť, či po krčmách piť,
no tvoja skromná cesta, vraj k Bohu, sa im nehodí.

Neprijímajú duchom, sú uzavretí ako kalich kvietku za noci
a úplne ich pohltila nenásytná čierno čierna tma,
ak nesvitne v nich túžba, tak im niet už veru žiadnej pomoci,
ak nebudú chcieť chápať svet dobra a zničiť svoj svet zla,
nepochopia nikdy, aká je skromná cesta k Bohu nádherná.



Ismáni.

Mohutná sila prelieva sa žiarivo ponad zem
a jazdci v rúchach belostných vznešene zdravia deň.
Dupot kopýt ustáva, výr prachu hľadá zem,
vnímajúc silu žiarivú, vedia že patria sem.

V diali sa obzor rozžiaril, a jazdcom hrude dvíha,
ich pohľad, jemný, dôstojný, svetelný stĺp ich víta.
V tvárach sa zjaví jasný mier, prichádza vzácny deň,
keď sila Grálu žiarivá zaplaví túto zem.

Pokorne verne pokľaknú pred oltár svojho Pána.
Vtom svetmi mocne prúdi k nim tá sila požehnaná.
Otvoria duše dokorán, prijímajúc Sväté Svetlo,
by v službe mohli všetkým dať to mocné, čo ich stretlo.

Ich cesty často vedú k nám do najhlbšieho vnútra,
tak nenechajme ich vonku stáť, ak zaklopať v nás skúsia.
Nech nikdy naše svedomie v ich úlohe im nebráni,
veď k nám ich poslal Parsifal, veď Jemu slúžia – Ismáni.



Sľub

Sľub vernej lásky sme si dali
a vyprosili od Vás milí požehnanie
z prameňa čistej lásky sme si dali
a v ústrety k nám nový život vanie.

Prijmite od nás vďaku za lásku
a za úsilie, ktoré ste nám v živote vždy dali,
Vy milí za synka a Vy za dcérušku,
za to, že ste nás vždy viedli a správne vychovali.

Nežiaľte však nad tým, že vám odchádzame,
radujte sa z našej lásky a prajte nám šťastie,
prajte nám vždy silu na spoločnej ceste,
nech naša svetlá láska, k radosti nám všetkým
v čistote a úprimnosti neustále rastie.



Nehádž perly ....

Prostá túžba viedla ťa prachom všedných ciest
a čím viac rástla, tým sa zdali cesty jasnejšie,
až priviedla ťa k bodu kde ťa našlo svetlo hviezd
a ty si cítil čo je pre teba to najlepšie



Tvoja duša jasala keď dotklo sa jej Slovo Večnosti,
keď si našiel veľký zmysel, keď si spoznal určenie a cieľ,
keď naplnil ťa pokoj a ty si žiaril lúčmi vrúcnej vďačnosti
a túžil si i iným sprostredkovať tento toľko vytúžený mier.



Prichádzal si k ľuďom
a vravel si im o vzkriesení ducha o láske,
o šťastí a o svetle, ktoré hreje mocným teplom domova
mnohí ťa i počúvli a niektorí i prejavili záujem
no duše dnešných ľudí sú nedostupné ako z olova



Niektorí len neveriacky pokrútili hlavou.
iní by vraj chceli veriť no ak by si im dáky dôkaz dal,
našli sa i takí ,ktorí v Slove hľadali len svoje výhody
i takí ktorý spoznali, no boli príliš vlažní a odvrátili tvár





Vysoko však na skale je uložený kľúč od brány večnosti
a špinavými rukami naň nedosiahne veru žiaden z nás,
len v pokore a láske smú k nemu prísť všetky ľudské bytosti,
len hľadajúca a pokorná duša smie začuť Boží hlas.




Váž si preto človeče to nemenné a pevné v Slove Božom
usiluj o presvedčenie a to vždy v plnej zbroji smelo bráň,
hľadaj Pravdu a ak ju nájdeš uč sa ju i žiť
a nehádž perli sviniam a svetlý klenot Pravdy v sebe chráň.



Choroba

Ako čierna vdova vstupuje do nášho behu života,
nosí v sebe bolesť, starosť a mnohokrát i beznádej a smrť,
my ju chceme poraziť, no často sme už iba nemá porota,
hoc už máme na ňu zbrane ona nás vie vždy dajako dobehnúť


Prečo vlastne vznikla,
prečo musí zasahovať do ľudského bytia?
Je to chcené zhora, že vstúpila na ten Boží svet?
Nie! Je to chyba rovnováhy to snáď mnohý cítia,
kde poruší sa harmónia tam čistého zachvievania niet.


Tak ako tep stvorenia prechádza cez všetky diaľky svetov
má prúdiť i nami máme sa v ňom v duchu zachvievať
tak ako ho prijíma strom, či lúka plná kvetov,
v jednoduchom bytí nechajme ho sebou prúdiť, plať.


Každá s chorôb má vnútornú príčinu vždy v nás,
sme vzdialený rovnováhe, pokoju i dobrému chceniu
naše myšlienky sú temné - tým kradneme si život plný krás
tým berieme si zdravie a oddáme sa chorobe a utrpeniu


Choroba nám vraví, že v našom vnútri nie je čosi v poriadku
každý orgán má spojitosť i z vnútorným životom,
tak učme sa už načúvať jej varujúcej reči
a zo zmenou myslenia začnime hneď teraz
a nenechávajme to zase na potom

Najsilnejším liekom je a bude navždy pravá láska,
všeobsiahla, ktorá vzniká z pokory a dobrého chcenia,
harmónia s týmto Božím svetom navonok i z vnútra,
len tak sa môže vyliečiť náš svet, len tak sa môže vymaniť zo svojho utrpenia.



Nechcená

Boľavá dušička chcela prísť na ten svet
a v maličkom tielku chcela dozrieť v kvet.
Maličké telíčko v mamičkinom brušku,
teší sa dušička na svoju mamušku.
Ako budú bežkať po lúčke zelenej,
z mamičkou za rúčku v láskavom objatí,
neboj sa mamička, budem vždy pri tebe,
neboj sa najmilšia ja sa ti nestratím.


Dušička zasnená v nádeji zrodenia,
kuje nové plány ako ľúbiť svet,
ako bude spievať zo svojou mamičkou
a bude mať dvoch bračekov, júj chcela by tam hneď.
Tak sa len usmieva nad tielkom v klbôčku
a vďačí z hĺbky duše že sa smie narodiť.
Bude smieť napraviť čo ešte nestihla
bude sa smieť učiť ako lepšie žiť.


Zo snenia tupý chlad vytrhne dušičku
a díva sa z hora na bolestný zhon.
Čo sa to stalo, prečo jej mamičku,
núti jej milý dať tielko z bruška von?
Vraj nie sú peniaze, vraj sú to starosti,
vraj dve deti majú, vraj chce pokoj mať.
Čo to vravíš ocko, ty ma chceš zahubiť?
Ja ťa ľúbim a ty mi chceš moju nádej vziať?




Dušičku splašenú prenikne beznádej,
vzlyká a prosí v duchu o život.
Zakiaľ jej maminka bojuje z ocinkom,
akoby jej srdiečko preťal tupý hrot.
Prosím vás, prosím, len ma žiť nechajte,
ja nechcem bohatstvo, veľa vám nevezmem
Len to malé telíčko vyrásť mi nechajte,
ja sa tým svetom už dajako prederiem



Ľahla si dušička za noci k maminke,
aby sa jej prisnil o dieťatku sen.
Videla ho kráčať na lúčke zelenej,
s náručou poľných tráv smerom priamo k nej.
Ráno to v nádeji šla rieknuť milému,
v tom však akoby už navždy, celkom zaspal cit.
Vraj ak nechce aby od nej navždy odišiel,
nech si dá ťarchavosť umelo prerušiť.




Nešťastná mamička podľahla nátlaku
a ráno ju už viezol krutý na rozsudok smrti.
Darmo sa bránilo telíčko maličké,
ostrý rez všetky nádeje už drtí.
Dušička skrútená našla sa v hustej tme,
akoby sa prebudila z najhoršieho sna.
Veľké prečo ťažilo ju v rozorvanom srdci,
prečo je jej nádej tak kruto zranená.




V čiernej tme zrazu je zasvitlo svetielko,
z neho žiara lásky a nevídaný mier.
V tom biela postava ruku jej podáva
a vedie ju k lemu prežiarených dvier.
Za vchodom v obrazoch začne sa rozvíjať
pestrý a farebný životný dej...
a z pohľadu svetlého vodcu hneď pochopí,
že život v tom filme je jej.




Vidí samu seba, keď žila na zemi,
ako hriala pod srdcom maličké dieťatko,
však vidina slávy jej zastrela zrak
a tak sa ho zbavila zakrátko.
V ješitnej pýche zmarila možnosti
novému dieťatku, v nádeji života,
v žiali a bolesti kľakla si k svetlému,
keď zasiahlo ju poznanie, ľútosť a clivota.




Cítila sa prekliata a premýšľala ako môže ďalej takto žiť,
však svetlý, tej ju jemne chytil za rúčku.
Smieš....Láska Večného je veľká,
no snaž sa svoje hriechy odčiniť....
A dal jej požehnanie na jej ďalšiu púť
a krížik palcom na čelo snáď ako rozlúčku.



Nezabiješ! Hnalo sa jej pri tom do uší
a cítila už celkom prečo sa jej tento príbeh stal.
Už vedela že kto ten svätý zákon poruší,
že zožne čo si zasial, že ozve sa mu z hory ako zavolal.




......................................................................................................




p.s. Keď vidím našu malú krásnu dcérku, ako ju objímajú tí,
ktorí nám radili jej v skutku život vziať, som šťastný že ju mám
a že ju smiem v láske vychovať.
Veď ona nám to každodenne vracia ... a nie raz ale tisíckrát.




(Venované všetkým nenarodeným deťom a rodičom, ktorý sa rozhodujú
k zúfalému kroku, zmariť ľudský život.)



Otec synovi.

Synček, chcem ti venovať pár otcovských rád,
aby ti boli oporou, aby ťa podopreli na tvojich cestách života.
Aby ťa hriali v čase keď tu ja už nebudem,
aby si spoznal čo je láska a nekonečná Božia dobrota.



Synu. Vedz, že smrťou život nekončí
a na druhý breh si odnášaš len hodnoty ducha.
Preto snaž sa celý život podľa tohto poučenia žiť.
V duchu zbieraj poklady a nedávaj sa k tým
čo honobia si poklady a napĺňajú bruchá
a ak niekomu ublížiš snaž sa to čo najskôr odčiniť.



Pri dievčati nehľaď nikdy na vonkajšiu krásu,
hľadaj v ženách svetlé perly, hanblivosť, úprimnosť a čistotu.
Sám buď ale taký aby si bol hodný lásku dostávať,
buď úprimný a nikdy neklam a šír kol seba
ľudské teplo, dobrotu.



Hľadaj večnú Pravdu a ak ju nájdeš uč sa ju i žiť,
pretože Ona bude v každej núdzi pri tebe vždy stáť.
Hľadaj lásku o ktorej nám vravel Svätý Syn,
lásku ktorá miluje, lásku ktorá odpúšťa a hreje
a netúži len brať.



Vedz že nie je pravdivé a dobré
čo sa prieči Božím prikázaniam,
že Pravda neriadi sa podľa ľudských prianí,
no my sa máme riadiť podľa nej.
Vedz. že ešte mnohý ľudský pilier sa zatrasie a spadne
ak nebol jeho základ vystavaný vskutku na Pravde.



Konaj chlapče vždy len dobro a nestaraj sa nikdy odmenu,
posíl v sebe pokoj, mier a rozdávaj ho všade vôkol seba.
Buď pokorný a skromný,ber len čo ti patrí a nikdy nechci veľa,
váž si múdrosť, buď vždy soľou zeme a dôjdeš svojho cieľa.



Miluj Boha Otca celým svojím srdcom,
šír kol seba krásu a v skutkoch svojho Boha uctievaj.
Buď vždy hrdý, neklaňaj sa temnote a zlobe
a po cestách Pravdy Božej sa vždy uberaj.


Z láskou Otec.



Posledná.

Je večer a tíško sneží do duše,
to asi pre tie riadky posledné.
Snáď pomôžu, snáď nie sú celkom bezcenné,
snáď niekoho tam, v tmavom kúte pohladia,
snáď utrú aspoň jednu slzu na líčku,
či prinesú k Vám domov malý plamienok,
či aspoň jednu malinkatú iskričku.

Sú z ducha a ducha preto hľadajú
a túžia tam k Vám priniesť kúsok lásky,
sú zrodené z poznania a tíško klopkajú,
by vyhladili z duše jemné vrásky.

Každé ráno plné síl je vždy veľmi krásne,
no najkrajšie je, keď sa duch zo spánku prebudí,
keď naplní ho sila a mocné Svetlo jasné,
to ktoré stále žiari i pre nás, pre ľudí.

To preto vznikli tieto skromné riadky,
túžili Vám toto svetlo trošku priblížiť,
i keď sa v nich sem tam skrýval tichý smútok,
chceli priniesť poznanie, no nikdy ublížiť.

Ak človek hľadá Svetlo, i tu je jedna z ciest,
ak túži stúpať nahor ako ranný vtáci z hniezd,
nech v tichu svojho vnútra kľakne pred oltár
a v modlitbe vrúcnej nahor zdvihne svoju tvár.



Len ten, kto verne hľadá v tichej čistej túžbe,
nájde živú vodu a smie z tej vody piť,
veď pokornej prosbe veľká Božia láska,
nedá veru nikdy, nikdy zablúdiť.



Zahalí ju svojim jasným svetlom
a dovolí jej v tomto svetle žiť,
to je to najkrajšie čo môže ľudí stretnúť
a to ma pohlo tieto riadky pre vás naplniť.


Veľa šťastia na vašich cestách poznania.......



Miroslav Ivančík